Vo všeobecnosti platí, že dva tóny, ktoré sú vo výške blízko pri sebe, budú znieť disonantne, zatiaľ čo dva tóny, ktoré sú od seba ďalej, budú znieť súhlasne. Ucho totiž vníma rozdiel medzi dvoma tónmi ako „bitie“ alebo „pulzovanie“, čo môže znieť drsne a nepríjemne, ak sú tóny príliš blízko seba. Ako sa interval medzi dvoma tónmi zväčšuje, údery sú pomalšie a menej nápadné, až nakoniec tóny znejú spoluhlásky.
Presný interval, v ktorom dva tóny začnú znieť spoluhlásky, sa líši v závislosti od jednotlivého poslucháča a hudobného kontextu, ale medzi bežné intervaly, ktoré sa považujú za spoluhlásky, patrí oktáva, kvinta, kvarta a veľká tercia. Všetky tieto intervaly sú založené na jednoduchých pomeroch frekvencií, vďaka čomu znejú uchu príjemne.
Je tiež dôležité poznamenať, že vnímanie súzvuku a nesúladu môže byť ovplyvnené kontextom, v ktorom sa tóny hrajú. Napríklad tón, ktorý sám osebe znie disonantne, môže znieť spoluhlásky, keď sa hrá v akorde s inými tónmi. Ostatné tóny v akorde totiž môžu pomôcť maskovať disonanciu jednotlivého tónu.
Nakoniec, najlepší spôsob, ako zistiť, či dva tóny znejú súhlasne alebo nesúzvučne, je počúvať ich a zistiť, čo si myslíte. Ak tóny znejú drsne a nepríjemne, pravdepodobne sú nesúladné. Ak znejú príjemne a harmonicky, pravdepodobne sú spoluhláskové.