Pojem „ground bas“ sa bežne používa v barokovej hudbe, kde sa tešil veľkej obľube. Jedným z pozoruhodných príkladov je „Chaconne z Partita č. 2 pre husle Johanna Sebastiana Bacha“ (BWV 1004), ktorá sa vyznačuje výrazným a pútavým vzorom základných basov, ktorý sa opakuje v celej skladbe. Medzi ďalšie známe príklady patrí „Dido a Aeneas“ od Henryho Purcella, „Passacaille du Roi“ Jean-Baptiste Lullyho a basso ostinato slávneho Pachelbelovho „Canon in D“.
Technika pozemných basov sa neobmedzovala len na barokovú éru a efektívne sa využívala v rôznych hudobných štýloch vrátane blues, jazzu, rocku a pop music. Napríklad v blues opakovaná basová linka nazývaná „dvanásťtaktový blues“ tvorí harmonický základ mnohých tradičných bluesových skladieb. V jazze sa základná basová myšlienka objavuje v niektorých improvizáciách a skladbách.
Použitie zemných basov poskytuje v hudbe niekoľko výhod. Po prvé, môže vytvoriť pocit stability a súdržnosti, najmä v dlhších kusoch. Opakovanie basového vzoru sa poslucháčovi stáva známym, čo prispieva k pocitu predvídateľnosti a známosti. Po druhé, základný bas vytvára platformu pre improvizáciu a melodické skúmanie v iných častiach kompozície. Hudobníci môžu stavať na opakujúcej sa basovej linke a interagovať s ňou, čo vedie k zaujímavým hudobným dialógom.
Prízemné basy môžu byť jednoduché alebo zložité a ich variácie v priebehu času môžu dodať hudobnému dielu hĺbku a zložitosť. Môžu vytvoriť silný melodický a rytmický základ, ktorý spája rôzne časti skladby a ponúka skladateľom užitočný nástroj na rozvoj expresívnej a pútavej hudby.