Zrodenie individuálneho prejavu:Monody znamenalo významný odklon od polyfónnych štýlov hudby, ktoré dominovali skorším obdobiam. Umožnil vyniknúť jednotlivým hlasom a niesť emócie a posolstvá príbehu, čím sa vytvorilo priamejšie spojenie medzi spevákom a publikom. Tento štýl sólového spevu poskytol priestor interpretom, aby predviedli svoje vokálne schopnosti a umeleckú interpretáciu.
Zosilnenie drámy a emócií:Monody umožnilo skladateľom a libretistom efektívnejšie sprostredkovať emócie a zvýšiť dramatické napätie. Tým, že postavy vyjadrujú svoje vnútorné myšlienky, pocity a motivácie prostredníctvom sólovej piesne, monodia umožnila väčšiu hĺbku a zložitosť charakterizácie. Toto zameranie na individuálny emocionálny prejav sa stalo základným prvkom pri zachytení dramatického jadra operného rozprávania.
Recitatív a ária:Použitie recitatívu, druhu vokálnej deklamácie, ktorá napodobňuje reč, a árie, formálne a štruktúrované sólové dielo, vyrástlo z konceptu monodie. Recitatives posunuli dej a poskytli rámec príbehu, zatiaľ čo árie slúžili ako momenty zvýšených emócií, ktoré umožnili spevákovi ponoriť sa hlboko do najvnútornejších pocitov postavy. Tento kontrast medzi recitatívom a áriou sa stal chrbticou operného rozprávania.
Hudobná a textová flexibilita:Monody ponúkali značnú slobodu, pokiaľ ide o hudobnú kompozíciu a textové vyjadrenie. Skladatelia mohli skúmať rôzne melodické línie a harmónie, aby zodpovedali emocionálnym nuansám textu. Táto flexibilita umožnila vytvorenie odlišných hudobných osobností a nálad pre rôzne postavy a situácie.
Spojenie s divadlom:Dôraz na sólový spev a dramatický potenciál monodie dobre ladí s divadelnou podstatou opery. Monodické výrazy zvýšili dramatickú intenzitu a vytvorili pre divákov pútavejší a pohlcujúci zážitok, čím pomohli položiť základy opery ako formy dramatického umenia.