Tu je niekoľko kľúčových charakteristík sebareflexívneho rozprávača:
* Priame oslovenie čitateľa: Rozprávač môže hovoriť s čitateľom priamo pomocou fráz ako „vy“ alebo „vážený čitateľ“.
* Komentovanie príbehu: Rozprávač môže poukázať na nezrovnalosti v príbehu, vysvetliť svoje predsudky alebo sa dokonca ospravedlniť za nedostatok informácií.
* Spochybnenie ich vlastnej spoľahlivosti: Rozprávač si môže byť neistý udalosťami, ktoré opisujú, alebo môže uznať svoje vlastné obmedzenia v chápaní situácie.
* Uznávame fiktívnu povahu príbehu: Rozprávač môže príbeh označovať ako „rozprávku“, „príbeh“ alebo „fikciu“.
* Hranie sa s očakávaniami čitateľa: Rozprávač by mohol zámerne zavádzať čitateľa alebo vytvárať pocit neistoty ohľadom udalostí.
Tu je niekoľko príkladov sebareflexívnych rozprávačov v literatúre:
* Rozprávač vo filme „Veľký Gatsby“ od F. Scotta Fitzgeralda: Rozprávač Nick Carraway často komentuje svoju vlastnú úlohu v príbehu, spochybňuje vlastnú spoľahlivosť a premýšľa o udalostiach, ktorých je svedkom.
* Rozprávač v „Dobrodružstvách Huckleberryho Finna“ od Marka Twaina: Huckleberry Finn ako rozprávač priamo oslovuje čitateľa, komentuje dej a dokonca sa ospravedlňuje za nedostatok vzdelania.
* Rozprávač v „Neznesiteľná ľahkosť bytia“ od Milana Kunderu: Rozprávač priamo oslovuje čitateľa, ponúka filozofické úvahy a spochybňuje podstatu existencie.
Použitím sebareflexívneho rozprávača môžu autori vytvoriť komplexnejší a pútavejší zážitok z čítania, ktorý čitateľa vyzýva, aby zvážil povahu rozprávania a úlohu rozprávača.