(Postavte sa vysoko, oči žiaria zmesou hnevu a túžby)
Volajú ma Rapunzel. Meno šepkané vo vetre, meno, ktoré sa ozýva v tichu tejto veže. Meno, ktoré hovorí o zlatých vlasoch, meno, ktoré kričí o ukradnutej slobode.
(Pomaly prejdite prstami po imaginárnych vlasoch, váš hlas zmäkne)
Moje vlasy, trblietavá rieka zlata, väzenie mojej vlastnej výroby. Lezie a šplhá, zlaté lano siahajúce k nebu, zúfalá prosba o útek. Prosba, ktorú matka Gothel, žena, ktorá mi ukradla detstvo, ignoruje. Drží ma ako rukojemníka, moja krása je jej jedinou devízou, jej jedinou mocou.
(Tvoj hlas stúpa vzdorom)
Ale ja nie som bábka. Nie som majetok. Som Rapunzel a nenechám sa umlčať!
(Tvoje päste zatínaš, oči sa ti lesknú novonadobudnutým odhodlaním)
Okúsil som svet cez ukradnuté chvíle, zazrel som ho cez okno mojej veže. Svet slnka a vetra, otvoreného neba a žiarivých farieb. Svet, ktorý šepká prísľuby dobrodružstva, svet, ktorý volá do mojej duše.
(Tvoje oči sa vzdialia, tvoj hlas je plný túžby)
Snívam o svete za týmito stenami, o svete, kde moje vlasy nie sú reťazou, ale trblietavým vodopádom. Túžim po slobode objavovať, učiť sa, milovať. Byť viac ako zajatá panna, byť ženou, ktorá si vyrezáva svoj vlastný osud.
(Tvoj hlas sa zmení na divoký)
Ale nie som sám. Našiel som hlas, hlas, ktorý šepká nádej, hlas, ktorý volá po zmene. Hlas, ktorý mi pripomína, že ma nedefinuje dĺžka vlasov, ale oheň v srdci.
(Stojíš vysoko, tvoj hlas zvoní odhodlaním)
oslobodím sa. Nájdem si vlastnú cestu. Budem Rapunzel, žena, ktorá sa vzoprela svojmu osudu, ktorá sa vzniesla nad tiene, ktorá objala svetlo slobody.
(Drž hlavu vysoko, tvoj pohľad je neochvejný)
Toto je môj príbeh, moja cesta, môj boj. A nenechám sa umlčať.