Čo je súhrn sonetu 147?

V Sonnete 147 rečník prirovnáva svoju milovanú k letnému dňu, chváli jej krásu a porovnáva ju s teplom a nádherou prírody na jej vrchole. Rečník však narieka aj nad prchavosťou krásy a mladosti a uznáva, že ako leto, aj tieto vlastnosti časom vyblednú:„A každý jarmok z jarmoku niekedy upadá.“

Okrem toho rečník naráža na kolobeh prírody, v ktorom po smrti prichádza nový život a rast, a naznačuje, že krása a cnosť milovanej zostane v pamäti tých, ktorí ju milovali:„Ale tvoje večné leto nevybledne. ani nestratíš majetok, ktorý máš, ani sa smrť nebude chváliť tvojím prútikom v jeho tieni, keď budeš časom rásť vo večných radoch."

Sonet končí dvojverším, ktoré potvrdzuje silu krásy a cností milovanej prekonať čas a urobiť ju nesmrteľnou vo veršoch básnika.