Počas španielskeho koloniálneho obdobia boli na Filipíny zavedené európske dramatické formy vrátane komédie (španielska dráma) a opery. Tieto vplyvy v kombinácii s miestnymi tradíciami viedli k vzniku nových žánrov drámy, ako je moro-moro (hra zobrazujúca boj medzi kresťanmi a moslimami) a zarzuela Filipina (žáner hudobného divadla).
Po získaní nezávislosti Filipín od Španielska v roku 1898 krajina zažila obdobie kultúrneho a umeleckého rozvoja, a to aj v oblasti drámy. Toto obdobie zaznamenalo vzostup filipínskych dramatikov a režisérov ako Aurelio Tolentino, Severino Reyes a Hermogenes Ilagan, ktorí vo svojich dielach skúmali sociálne a politické témy.
Začiatkom 20. storočia filipínska dráma naďalej prosperovala so vznikom nových divadelných spoločností a produkciou originálnejších diel. V tomto období došlo aj k rozvoju filmu, ktorý sa stal obľúbeným médiom pre rozprávanie a drámu.
V období po 2. svetovej vojne zaznamenala filipínska dráma ďalší rast a diverzifikáciu s objavením sa nových žánrov a foriem vyjadrenia. Patria sem experimentálne divadlo, komunitné divadlo a divadlo pre deti. Založenie Kultúrneho centra Filipín (CCP) v roku 1969 poskytlo veľkú podporu rozvoju umenia, vrátane drámy, v krajine.
V posledných rokoch sa filipínska dráma naďalej vyvíja a prispôsobuje novým výzvam a príležitostiam. Súčasní filipínski dramatici a režiséri skúmajú širokú škálu tém a problémov a využívajú rôzne divadelné techniky a štýly. Filipínska dráma je dnes uznávaná ako pulzujúca a rôznorodá forma umenia s bohatou históriou a sľubnou budúcnosťou.