1. Tragická irónia:Diváci si uvedomujú isté zásadné informácie, ktorými samotné postavy nie sú. Tento kontrast umocňuje pocit ľútosti, keď Júlia pije elixír a verí, že Romeo je mŕtvy. Použitie dramatickej irónie vytvára hlbšie emocionálne spojenie s pohľadom publika.
2. Pátos:Shakespeare používa emotívny jazyk a obraznosť, aby hral na emócie čitateľov/divákov. Posledný Júliin monológ a Romeov vášnivý nárek nad jej telom vyvolávajú silné pocity smútku a empatie. Jazyk vyvoláva pocit straty a ľútosti, hlboko rezonuje s emóciami publika.
3. Identifikácia publika:Hra povzbudzuje divákov, aby sa stotožnili s postavami, najmä s dvoma mladými milencami, Rómeom a Júliou. Ich trvalá láska, ich neochvejná oddanosť a ich konečný tragický osud vytvárajú citovú väzbu, vďaka ktorej sa diváci vcítia do ich skúseností a utrpenia.
4. Vývoj postavy:Prostredníctvom samohovorov a dialógov získava publikum pohľad do Júliiných vnútorných myšlienok, obáv a snov. Sú svedkami jej premeny z naivného, mladistvého dievčaťa na hlboko vášnivú, zrelú ženu, ktorá chápe dôsledky svojich rozhodnutí. Tento vývoj postavy podporuje empatiu a sympatie k Juliinej emocionálnej ceste.
5. Univerzálne ľudské emócie:Shakespeare využíva univerzálne ľudské emócie, ktoré presahujú čas a miesto. Témy lásky, straty, zúfalstva a boja proti spoločenským normám rezonujú s divákmi/čitateľmi na hlbokej úrovni, vťahujú ich do emocionálneho zmätku postáv a vyvolávajú empatiu.
Zručným prepletením týchto literárnych prvkov vytvára Shakespeare príbeh, ktorý vyvoláva hlboký pocit empatie k Júlii a jej tragickému osudu, zanecháva v publiku trvalý dojem a podnecuje ho zamyslieť sa nad svojimi vlastnými emóciami, zraniteľnosťou a ľudským stavom.