Nedostatok sebapoznania :Kreón tvrdohlavo odmieta uznať svoje vlastné chyby. Napriek katastrofálnym následkom svojich činov zostáva Kreón neochvejný vo svojom presvedčení, že konal spravodlivo. Tento nedostatok sebauvedomenia bráni jeho potenciálu učiť sa a osobnému rastu, čo je pre aristotelovského tragického hrdinu kľúčové.
Nadmerná arogancia :Kreónova prílišná pýcha a arogancia prispievajú k jeho pádu. Jeho neochvejná viera vo vlastný úsudok a autoritu ho zaslepuje pred možnými chybami v jeho rozhodnutiach a utrpením, ktoré spôsobuje iným. Táto arogancia mu bráni dosiahnuť katarzné uznanie a zvrátenie osudu, ktoré charakterizujú aristotelovského tragického hrdinu.
Neprítomnosť vyplatenia :Podstatným aspektom aristotelovského tragického hrdinu je ich schopnosť zažiť transformačný moment uznania a ľútosti. Kreón však takýto moment nepodstupuje. Zostáva nekajúcny a vzdorovitý aj po tom, čo si uvedomí ničivý dopad svojich činov. Tento nedostatok vykúpenia podkopáva jeho potenciál vyvolať ľútosť a strach, základné emocionálne reakcie v aristotelovskej tragédii.
Externý, nie vnútorný konflikt :Kreónov konflikt primárne pramení skôr z vonkajších okolností ako z vnútorných bojov. Zatiaľ čo on čelí prekážkam a výzvam, tie sú z veľkej časti kladené inými, ako napríklad Antigonin vzdor a Tiresiasove proroctvá. To zmenšuje tragický rozmer jeho postavy, pretože to naznačuje, že jeho pád je spôsobený predovšetkým vonkajšími faktormi, a nie vlastnými chybami v ňom samom.
Obmedzená empatia a katarzia :Kreónova nedostatočná empatia voči ostatným mu bráni naplno zaujať emócie publika. Jeho neschopnosť pochopiť perspektívy a utrpenie iných, ako sú Antigona a Haemon, znižuje potenciál pre katarziu, ktorá je kľúčovým aspektom aristotelovskej tragédie. Bez tohto emocionálneho spojenia môže mať publikum problém vcítiť sa do Kreonovho pádu.
Posun zaostrenia :Ako hra postupuje, ťažisko sa presúva z Kreóna na Antigonu, ktorá sa ukazuje ako pútavejšia tragická postava. Jej neochvejná oddanosť svojmu presvedčeniu, jej vnútorné konflikty a jej tragický osud zatieňujú Kreónove vlastné zápasy, čo ešte viac oslabuje jeho úlohu ústredného tragického hrdinu.
Na záver, zatiaľ čo Kreón má určité tragické atribúty, ako je jeho vysoké sociálne postavenie, pád z moci a uznanie svojich chýb, jeho postave v konečnom dôsledku chýba hĺbka, sebauvedomenie a transformačná cesta, ktorá sa vyžaduje od aristotelovského tragického hrdinu. Namiesto toho kladie väčší dôraz na tragické hrdinstvo Antigony, ktorej príbeh sa viac približuje tradičným parametrom aristotelovskej tragédie.