Hra však zobrazuje Macbetha aj ako komplexnú a tragickú postavu, schopnú hlbokej introspekcie a ľútosti. Napriek svojmu zostupu do temnoty a tyranie prejavuje Macbeth úroveň sebauvedomenia a emocionálnu hĺbku, ktorá ho odlišuje od ostatných nemilosrdných darebákov. Jeho monológy odhaľujú jeho vnútorné boje, pochybnosti a duševné utrpenie, čo z neho robí presvedčivú a poľutovaniahodnú postavu.
Okrem toho je Macbethova cesta prepletená témami osudu, slobodnej vôle a korumpujúceho vplyvu moci. Stáva sa varovným príbehom o tom, ako nekontrolované ambície a morálne kompromisy môžu viesť k sebazničeniu. Kontrast medzi jeho počiatočným ušľachtilým charakterom a jeho následnými činmi vyvoláva pocit tragédie a potenciálu ľudskej omylnosti.
Preto paradox „menší ako Macbeth a väčší“ zhŕňa zložitosť jeho postavy. Zatiaľ čo Macbethove činy sú nepochybne darebné a morálne odsúdeniahodné, stelesňuje aj určité tragické vlastnosti, ktoré z neho robia viac než len jednorozmerného záporáka. Táto paradoxná povaha jeho postavy vytvára hlboké skúmanie ľudskej povahy, morálnych rozhodnutí a dôsledkov neobmedzených ambícií.