Hazel, Harrisonova matka, je po jeho smrti bezútešná. Je opísaná ako „znecitlivená a dezorientovaná“ a nedokáže hovoriť ani sa hýbať. Jej myseľ je pohltená smútkom a nie je schopná pochopiť celý rozsah straty svojho syna. V celom príbehu je zjavný Hazelin hlboký smútok, pretože sa nedokáže vyrovnať s náhlou a tragickou smrťou svojho milovaného dieťaťa.
George, Harrisonov otec, je tiež hlboko zasiahnutý synovou smrťou. Je plný hnevu a odporu voči vláde a spoločnosti, ktoré sú podľa neho zodpovedné za Harrisonovu smrť. George nie je schopný akceptovať myšlienku, že jeho syn bol napriek svojim výnimočným schopnostiam nútený podriadiť sa represívnym pravidlám a nariadeniam uloženým generálom hendikepovaných osôb. Prenasleduje ho pocit, že nedokázal ochrániť Harrisona a cíti nesmiernu vinu za to, že ho nedokázal zachrániť.
George aj Hazel sú emocionálne zničení a nedokážu plne spracovať svoj smútok. Ich smútok je umocnený skutočnosťou, že žijú v spoločnosti, ktorá potláča individualitu a odrádza od citového prejavu. Dopad Harrisonovej smrti na jeho rodičov slúži ako dojímavý komentár k ničivým následkom totalitnej spoločnosti, ktorá uprednostňuje konformitu pred ľudskou dôstojnosťou a slobodou.
Na záver, Harrisonova smrť hlboko zasiahne jeho rodičov, Georgea a Hazel, ktorí sú ponechaní bez útechy, naplnení hnevom a odporom a nie sú schopní úplne spracovať svoj smútok. Ich emocionálny nepokoj poukazuje na zničujúci vplyv života v spoločnosti, ktorá ignoruje individualitu a potláča ľudské emócie. Príbeh slúži ako dojímavá pripomienka dôležitosti slobody a tragických dôsledkov represívnych systémov, ktoré dusia ľudský potenciál a šťastie.