2. Atentát ako šľachtický čin: Atentát na Caesara sa často považuje za ušľachtilý čin alebo nevyhnutnú obeť na zachovanie republikánskych ideálov Ríma. Shakespeare však predstavuje viacero perspektív a motivácií, ktoré stoja za sprisahaním, vrátane osobných ambícií a politickej rivality. Táto zložitosť spochybňuje priamu interpretáciu činu ako čisto hrdinského.
3. Antonyho pohrebná reč: Slávny prejav Marka Antonyho na Caesarovom pohrebe je momentom veľkej rétorickej sily. Napriek tomu to môže byť nesprávne interpretované ako skutočné vyjadrenie smútku alebo súcitu s Caesarom. Antonyho reč je v skutočnosti starostlivo premyslenou manipuláciou s emóciami davu, s cieľom obrátiť ich proti sprisahancom.
4. Úloha veštca: Postava Veštca sa v hre nakrátko objaví, aby varovala Caesara pred „Ides of March“. Niektoré interpretácie kladú neprimeraný dôraz na veštcovo proroctvo a vidia ho ako nadprirodzeného agenta, ktorý s absolútnou istotou predpovedá budúcnosť. Shakespeare však necháva priestor pre rôzne interpretácie, keďže činy a voľby iných postáv stále zohrávajú významnú úlohu pri formovaní udalostí.
5. Povaha Caesarových ambícií: Cézarove ambície a motivácie nie sú vždy jednoznačné. Niektoré interpretácie ho vykresľujú ako mocenského tyrana, iné ho vidia ako vizionára, ktorý sa snaží reformovať a posilniť Rímsku ríšu. Shakespearova prezentácia Caesarovej postavy umožňuje množstvo rôznych perspektív.
6. Význam znamení: Hra obsahuje niekoľko zlovestných znamení a predzvestí, ako napríklad objavenie sa ducha, vytie levov na uliciach a Cascov objav uschnutej ruky. Niektorí diváci môžu týmto nadprirodzeným udalostiam pripisovať nadmernú dôležitosť, čo naznačuje priamy vzťah príčiny a následku s tragickými udalosťami, ktoré nasledujú. Viacnásobná príčinná súvislosť hry však takýmto zjednodušeným interpretáciám odoláva.
7. Úloha osudu a slobodnej vôle: Julius Caesar nastoľuje otázky o súhre osudu a slobodnej vôle pri formovaní ľudských činov a výsledkov. Aj keď sa zdá, že niektoré prípady sú ovplyvnené vonkajšími silami, hra zdôrazňuje aj rozhodnutia jednotlivcov. Napätie medzi týmito silami zostáva nevyriešené a ponecháva priestor na rôzne interpretácie.
Tieto dezinterpretácie často pramenia z túžby zjednodušiť zložité postavy, motivácie a udalosti do jasných kategórií alebo príbehov. Shakespearovo zobrazenie ľudskej prirodzenosti a zložitosti moci, ambícií a politických intríg však vzdoruje jednoduchým odpovediam a vyzýva k neustálemu kritickému zapájaniu sa do tém a myšlienok hry.