Hamlet je nepochybne zobrazený ako hlboko morálny jedinec, ktorý zápasí s morálnymi dôsledkami svojich činov a uvažuje o etických princípoch týkajúcich sa pomsty, spravodlivosti a povinnosti. Zažíva však aj intenzívne emócie, ako je smútok, hnev a váhanie, ktoré môžu zatemniť jeho úsudok a viesť k impulzívnym rozhodnutiam.
Shakespeare prezentuje Hamletov morálny kompas ako mnohostranný a vyvíjajúci sa. Hamlet je spočiatku predstavený ako kontemplatívna a filozofická postava, no postupom hry sa stáva rozhodnejším a odhodlanejším pomstiť smrť svojho otca. Niektoré z jeho činov, ako napríklad plánovanie pasce Claudia a inscenácia hry „Pasca na myši“, možno považovať za morálne zložité a dokonca klamlivé.
Jadrom Hamletových morálnych zápasov je jeho neschopnosť zladiť svoju osobnú túžbu po pomste s morálnymi a spoločenskými očakávaniami svojej úlohy princa a syna. Jeho vnútorný nepokoj pramení z konfliktu medzi tým, čo cíti, že musí urobiť (pomstiť svojho otca), a etickými a pragmatickými úvahami, ktoré takúto úlohu sprevádzajú.
Celkovo, zatiaľ čo Hamlet demonštruje momenty morálneho vedomia a etického uvažovania, jeho činy sa neriadia jednotným, konzistentným kódexom správania. Jeho morálna cesta je poznačená zložitosťou, nejednotnosťou a vplyvom vnútorných aj vonkajších faktorov.