Irónia vyplýva zo skutočnosti, že práve ctižiadostivosť a bezohľadnosť, ktoré ju viedli na začiatku, sa nakoniec stanú jej neúspechom. Vina z vraždy Duncana a obviňovania druhých zo zločinu jej začína hlodať svedomie. Začnú ju prenasledovať vízie a začne prežívať námesačné epizódy. Jej slávna námesačná scéna v dejstve V, kde sa snaží zmyť imaginárnu krv z rúk, je silným symbolom jej vnútorného trápenia a rozuzlenia jej duševného stavu.
Iróniu umocňuje kontrast medzi jej predošlou sebadôverou a jej prípadným prepadom do šialenstva. Jej duševné zrútenie odhaľuje krehkosť jej sily, pretože sa stáva len tieňom svojho bývalého ja. Táto premena z rozhodnej a ambicióznej ženy na krivdu a psychicky zlomeného jedinca slúži ako dojímavá pripomienka dôsledkov nekontrolovaných ambícií a deštruktívnej sily viny.
Irónia sa navyše rozširuje aj na skutočnosť, že Lady Macbeth sa stane obeťou vlastného úkladu. Jej túžba oslobodiť sa od viny ju vedie k hľadaniu útechy v námesačnosti, no práve počas týchto epizód odhaľuje svoju vinu a obviňuje seba a svojho manžela. Samotné činy, ktoré podniká, aby unikla duševnej úzkosti, ju nakoniec ešte viac mučia a spečatia jej osud.
Celkovo irónia v duševnom stave Lady Macbeth spočíva v kontraste medzi jej počiatočnou silou a odhodlaním a jej prípadnou premenou na vinu posadnutého a zničeného jedinca. Stáva sa varovným príbehom o nebezpečenstvách ambícií a deštruktívnych dôsledkoch ignorovania vlastného svedomia.