Absurdné divadlo je štýl divadla, ktorý sa objavil v polovici dvadsiateho storočia. Odmieta tradičné západné dramatické konvencie, ako sú realistické prostredie, súvislé zápletky a logické dialógy, v prospech vyjadrenia absurdity a existenciálnych problémov.
Pozadie:
- Tento termín zaviedol v roku 1961 kritik Martin Esslin vo svojej knihe "The Theatre of the Absurd."
- Vznikol ako reakcia na devastáciu spôsobenú 2. svetovou vojnou a následný pocit neistoty a dezilúzie.
- Absurdné divadlo odráža existencialistickú filozofiu, ktorá zdôrazňuje absurditu a nezmyselnosť života.
- Spochybňuje tradičné predstavy o realite, ľudskej identite, jazyku a komunikácii.
Charakteristiky:
- Absurdita a nesúdržnosť:
- Zápletky a situácie často postrádajú tradičnú logiku a kauzalitu, čo vytvára pocit zmätku a zmätku.
- Dialóg môže byť nezmyselný, roztrieštený alebo protirečivý, čo ponecháva publikum, aby sa potýkalo so základným významom.
- Antirealizmus:
- Scény sú často surrealistické, symbolické alebo minimalistické a odmietajú realistické zobrazenia sveta.
- Postavám môžu chýbať jasne definované identity a vzťahy, pripomínajúce archetypy alebo alegorické postavy.
- Existenciálne témy:
- Absurdita a nezmyselnosť ľudskej existencie sú ústrednými témami.
- Postavy zápasia s izoláciou, odcudzením a vlastnou smrteľnosťou, pričom svoj hnev často vyjadrujú prostredníctvom čiernej komédie.
- Jazyk:
- Jazyk sa často stáva nástrojom na spochybňovanie vlastných obmedzení.
- Postavy sa snažia efektívne komunikovať, pričom zdôrazňujú rozpad zmysluplnej interakcie.
Významní autori:
- Samuel Beckett ("Čakanie na Godota")
- Eugène Ionesco ("Plošatý soprán")
- Arthur Adamov ("Invázia")
- Jean Genet ("Balkón")
- Harold Pinter ("Nemý čašník")
Absurdné divadlo spochybnilo konvenčné divadelné postupy, čo podnietilo úvahy o povahe reality, ľudskej skúsenosti a hraniciach divadelnej reprezentácie. Hoci je v súčasnom divadle menej rozšírený, jeho vplyv je stále viditeľný v modernom experimentálnom divadle a divadelnom umení.