Náboženský kontext:
* Anikonizmus: Niektoré výklady islamu zdôrazňujú anikonizmus, vyhýbanie sa obrazom živých bytostí, najmä v náboženských kontextoch. Vyplýva to z presvedčenia, že vytváranie obrazov ľudí by mohlo viesť k modlárstvu a odklonu pozornosti od Boha.
* Druhé prikázanie: Islamské chápanie druhého prikázania v Desatore (ktoré zakazuje vytváranie rytín) je kľúčovým faktorom tohto pohľadu.
Historické a kultúrne variácie:
* Skoré islamské umenie: Rané islamské umenie (7. – 13. storočie) bolo primárne abstraktné a zameriavalo sa na geometrické vzory, kaligrafiu a rastlinné motívy. Obrazových zobrazení bolo menej.
* Regionálne rozdiely: Úroveň dodržiavania anikonizmu sa v rôznych regiónoch a časových obdobiach značne líšila. V niektorých oblastiach sa figuratívnemu umeniu darilo, najmä v Mughalskej ríši (16. – 18. storočie) s ich okázalými miniatúrnymi maľbami, ktoré často zobrazujú výjavy z histórie, literatúry a každodenného života.
* Svetské vs. náboženské umenie: Zatiaľ čo náboženské umenie sa často vyhýbalo ľudským obrazom, sekulárne umenie nebolo tak prísne viazané týmito obmedzeniami. Umelci mohli maľovať portréty alebo scény každodenného života pre patrónov mimo oblasti náboženského umenia.
Úloha ikonoklasmu:
* Nie je jedinečné pre islam: Obrazoborectvo (odmietanie obrazov) nebolo jedinečné pre islam a existovalo aj v iných náboženstvách, vrátane raného kresťanstva.
* Rôzne interpretácie: Interpretácia anikonizmu v rámci islamu sa v priebehu histórie vyvíjala s rôznymi myšlienkovými školami a jednotlivcami zastávajúcimi rôzne názory.
V súhrne:
Viera, že moslimskí umelci mali zakázané zobrazovať ľudí, je zjednodušením. Aj keď anikonizmus zohral úlohu pri formovaní islamského umenia, realita je zložitejšia. V praxi sa vyskytli regionálne a historické variácie a sekulárne umenie často zahŕňalo figuratívne zobrazenie. Je dôležité vyhnúť sa zovšeobecňovaniu a pochopiť nuansovanú históriu a interpretácie v rámci islamského umenia.