* Nedostatok vlhkosti: Vlhkosť je primárnym vinníkom pri zhoršovaní mramoru. Voda môže preniknúť do pórov mramoru a zmraziť, rozširovať sa a spôsobiť trhliny. Tento proces, známy ako mrazové zvetrávanie, môže v priebehu času výrazne poškodiť sochu. Púšte sú extrémne suché prostredie, ktoré minimalizujú riziko zvetrávania mrazu a iné poškodenie súvisiace s vodou.
* Znížené chemické reakcie: Dažďová voda, najmä v znečistených oblastiach, je často kyslá. Tento kyslý dážď môže reagovať s uhličitanom vápenatého v mramoru, čo spôsobuje chemickú reakciu, ktorá eroduje povrch. Nedostatok dažďa v púštnom prostredí významne znižuje tento proces chemického zvetrávania.
* Limited Biological Activity: Mikroorganizmy ako riasy, lišajníky a huby prosperujú vo vlhkých prostrediach a môžu prispieť k rozpadu mramoru. Tieto organizmy uvoľňujú kyslé zlúčeniny, ktoré môžu erodovať kameň. Suché podmienky púšte obmedzujú rast týchto organizmov a spomaľujú biologické zvetrávanie.
* extrémne teploty: Zatiaľ čo púšte zažívajú extrémne kolísanie teploty, tieto variácie nie sú pre mramor také škodlivé ako tie, ktoré sa vyskytujú vo vlhkejších prostrediach. Rýchle posuny teploty môžu spôsobiť expanziu a kontrakciu v kameni, čo vedie k trhlinám a odlupovaniu. Suchý vzduch v púšti však umožňuje lepšie vetranie, čím sa zmierňuje účinky zmien teploty.
Na záver: Kombinácia nízkej vlhkosti, obmedzených chemických reakcií, zníženej biologickej aktivity a moderovaných kolísaní teploty robí suché púštne prostredie ideálne na zachovanie mramorových soch.