Jan sa narodil slepý, no umeniu výroby kože ho naučila jeho mama krajčírka. Učil sa hmatom, zapamätal si textúry a tvary každého stehu, každého rezu, každého zrnka kože. Jeho dielňa, maličký, stiesnený priestor za pekárňou, bola jeho svetom. Vôňa kože a hukot jeho nástrojov boli jeho stálymi spoločníkmi.
Jedného dňa vstúpila do jeho obchodu mladá žena, krásna a utrápená. Bola dcérou bohatého obchodníka, no jej srdce bolo ťažké. Požiadala o pár topánok na svoju nadchádzajúcu svadbu, ale nedokázala zniesť pomyslenie na obrad.
Jan pocítil nával sympatie, ale jeho intuícia mu povedala viac ako jej slová. Spýtal sa:"Čo ťa trápi, dieťa?"
Do očí sa jej tlačili slzy. "Môj otec," zašepkala, "zariadil toto manželstvo. Neľúbim toho muža, ale bojím sa otcovho hnevu."
Jan vo svojej slepote videl jej bolesť jasnejšie ako ktorýkoľvek vidiaci človek. Rozumel jej strachu, frustrácii a zúfalej nádeji. Začal pracovať, jeho šikovné prsty splietali mágiu s kožou a niťou.
O niekoľko týždňov sa žena váhavo vrátila po topánky. Keď vkĺzla nohou do krásne vypracovanej papuče, zaliala ju vlna tepla. Nešlo len o pohodlnosť topánky, ale o pocit pochopenia, splnenia jej nevyslovených túžob. Topánka bola symbolom nádeje, prísľubom, že si môže vytvoriť svoju vlastnú cestu, dokonca aj v tieni želania svojho otca.
Janovi veľmi ďakovala, srdce jej bolo ľahšie ako za posledné mesiace. Topánky si obula nie na vynútenú svadbu, ale na nový začiatok. Utiekla do vzdialeného mesta, nasledovala svoje sny a našla vlastnú lásku.
Povesť o Janovom jedinečnom talente sa rozšírila po celom meste. Ľudia neprišli len pre jeho dokonalé topánky, ale aj pre jeho múdrosť a pochopenie. Bol majákom nádeje, pripomienkou toho, že aj v tme možno nájsť svetlo a že najsilnejšími nástrojmi nie sú zrak, ale súcit a empatia.
Po rokoch Jan, teraz už starý muž, stále neúnavne pracoval vo svojej malej dielni. Svojich zákazníkov nikdy nevidel, no každého z nich dôverne poznal prostredníctvom ich príbehov, nádejí a snov, zapletených do zložitých vzorov ich topánok. Svojím spôsobom bol sochárom duší, vyrábal nielen topánky, ale aj zmysel pre nádej a možnosti, jeden steh po druhom.