Sonet sa začína tým, že Milton oslovuje svojho Nebeského Otca a vyjadruje svoju vďačnosť za mnohé požehnania, ktoré dostal počas svojho života, napriek výzvam, ktorým teraz čelí. Uznáva, že Boh mu dal „nebeské svetlo“ vo forme intelektuálneho a duchovného osvietenia, ktoré mu umožnilo uskutočňovať jeho poetické povolanie a slúžiť ako nádoba pre božskú inšpiráciu.
Milton však narieka nad stratou fyzického zraku, ktorú nazýva „neprítomnosť svetla“. Uznáva obmedzenia a nepohodlie, ktoré mu slepota spôsobuje v každodennom živote, vrátane neschopnosti čítať, písať a užívať si vizuálnu krásu sveta okolo seba. Vyjadruje tiež svoju frustráciu z neschopnosti naplniť svoj plný potenciál básnika, pretože sa obáva, že jeho slepota môže brániť jeho schopnosti efektívne vyjadrovať svoje myšlienky a emócie.
Napriek týmto výzvam Milton potvrdzuje svoju vieru v Božiu prozreteľnosť a vieru, že Boh má s ním väčší zámer, dokonca aj v jeho slepote. Útechu čerpá z poznania, že Božie „svetlo vo vnútri“ stále osvetľuje jeho myseľ a srdce, umožňuje mu zostať neochvejným vo svojej oddanosti a pokračovať vo svojej básnickej tvorbe.
Sonet končí Miltonovým vyhlásením, že aj keď môže byť telesne slepý, bude pokračovať v hľadaní a službe Bohu všetkými svojimi zostávajúcimi zmyslami a schopnosťami. Vyjadruje svoju nádej, že ho Boh povedie a inšpiruje a umožní mu využiť svoju slepotu ako príležitosť na duchovný rast a básnickú premenu.
Celkovo „On His Blindness“ odhaľuje Miltonov hlboký pocit straty, jeho boj s obmedzeniami, ktoré mu ukladá jeho fyzický stav, a jeho neochvejnú vieru v Boží plán pre jeho život. Sonet je príkladom Miltonovej húževnatosti a odhodlania, ako aj jeho presvedčenia, že aj napriek nepriazni môže nájsť zmysel, účel a poetickú inšpiráciu.