Počas stredoveku sa pantomíma naďalej hrávala, ale jej status upadal, pretože hovorené drámy získavali na popularite. Veľké oživenie však míma zažilo počas talianskej renesancie, kde sa spájalo s tradíciou „commedia dell'arte“. Tieto potulné skupiny hercov sa pri svojich predstaveniach vo veľkej miere spoliehali na fyzickú komédiu a gestá.
Pantomima sa začala objavovať ako forma moderného umenia koncom 19. a začiatkom 20. storočia vďaka práci interpretov ako Jean-Gaspard Deburau a Étienne Decroux. Deburau spopularizoval koncept tichého míma, kde sa na rozprávanie príbehu používala len telesnosť a gesto. Medzitým Decroux vyvinul novú metódu pantomimy známu ako „telesná pantomima“, ktorá zdôrazňuje expresívny potenciál tela pri vytváraní vizuálneho jazyka.
Moderná míma zahŕňa rôzne štýly a interpretácie. Od tradičnej tichej pantomímy až po fyzicky expresívnejšie a súčasné prístupy, mimí umelci používajú reč tela, gestá a mimiku na komunikáciu myšlienok a príbehov bez použitia hovoreného slova. Medzi významných mimických umelcov 20. storočia patria Charlie Chaplin, Marcel Marceau a Bill Irwin, ktorí pomohli rozšíriť príťažlivosť pantomímy a priblížiť ju medzinárodnému publiku.
Pantomíma zostáva dnes dôležitou umeleckou formou, ktorá nachádza uplatnenie v performatívnom umení, fyzickom divadle, vzdelávacích workshopoch a dokonca aj v terapeutických kontextoch. Ako neverbálny jazyk mím prekonáva kultúrne a jazykové bariéry a povzbudzuje jednotlivcov, aby ocenili a interpretovali vizuálny prejav bez obmedzenia slov.