Prečo autor sonetu xviii prirovnal krásu ženy k letu?

V Sonete XVIII William Shakespeare používa prirovnanie ženskej krásy k letu ako prostriedok na vyjadrenie prchavosti a pominuteľnosti krásy aj života samotného. Tak ako je leto so všetkou svojou pulzujúcou krásou predurčené vyblednúť a ustúpiť jeseni a zime, aj ľudská krása s pribúdajúcim časom nevyhnutne upadá. Prednášateľ básne zdôrazňuje naliehavosť oceniť a vážiť si krásu v prítomnom okamihu, skôr ako vyprchá a stane sa „letnou nájomnou zmluvou“, ktorá vypršala.

Nakreslením tejto paralely medzi ženskou krásou a letom Shakespeare zdôrazňuje horkosladkú realitu, že všetko krásne a príjemné v živote je v konečnom dôsledku nestále. Táto úvaha o pominuteľnosti krásy slúži aj ako pripomienka smrteľnosti a dočasnosti ľudskej existencie. Báseň tak nesie filozofické posolstvo o potrebe objať a osláviť prchavé chvíle krásy a radosti zo života, pričom uznáva nevyhnutnosť zmien a úpadku.