Vdova duša, moje srdce navždy náchylné.
Moji príbuzní a manžel teraz ležia chladní, bezradní,
Ale Rómeo, môj najdrahší syn, môj dych zostal.
Ó, Rómeo, môj milovaný, moja radosť a hrdosť,
Tvoja strata roztrhla všetko, čo zostávam.
Tvoj mladistvý šarm a jemný duch jasný,
Teraz zatemnený večnou, krutou nocou smrti.
Matkina úzkosť nepozná hraníc,
Ako plačem a smútim nekonečným zvukom.
Tvoja neprítomnosť zanecháva v našich životoch priepasť,
Tam, kde sa kedysi ozýval smiech, teraz prekvitá ticho.
Ach, krutý osud, prečo si zasadil túto ranu?
Vytrhnúť moju nádej, jasnú žiaru môjho života.
V smútku blúdim bezcieľne, stratený a sám,
Ovdovené srdce, večne nariekajúce.
V sálach, kedysi naplnených radostným jasotom,
Teraz sa ozýva len smútok, slzy a strach.
Montagueovci smútia nad zánikom svojho vznešeného dediča,
Tragédia, ktorá trhá naše duše, naše plače.
Ale cez túto bolesť stále žiari záblesk svetla,
Spomienka na tvoju lásku, drahý syn môj.
Tvoja láska k Júlii, čistá a hlboká,
Puto, ktoré pretrvá a bude vždy znieť.
V mojich snoch vidím tvoju tvár, tak drahá,
Tvoj smiech, tvoja milosť, zaháňajúca všetok strach.
Útechu nachádzam v myšlienke na tvoj večný odpočinok,
V nebeskom objatí, nájsť skutočné požehnanie.
Hoci slzy môžu tiecť a smútok môže pretrvávať dlho,
V mojom srdci je tvoje svetlo navždy silné.
Odpočívaj v pokoji, syn môj, moje drahé dieťa,
V objatí lásky, navždy nepoškvrnený.