Báseň začína rečníkom na ceste cez hustý les, kde je atmosféra opísaná ako strašidelná a nadpozemská. Opisuje stretávanie sa so stopami a počúvanie znepokojujúcich zvukov, čo naznačuje prítomnosť loup-garou. Napätie narastá, keď pokračuje hlbšie do lesa, poháňaný pocitom zvedavosti a nutkania.
Ako báseň postupuje, rečník prechádza postupnou metamorfózou. Hovorí, že počuje zavýjanie loup-garou a cíti zvláštny pocit, ktorý mu prúdi v žilách. Premena je dokončená, keď sa ocitne premenený na samotného loup-garou s kožušinou, tesákmi a pazúrmi.
V tomto premenenom stave rečník zažíva zvýšený pocit vedomia a spojenia s prírodným svetom. Ľahko sa pohybuje v lese a objíma svoju novoobjavenú lupinovú povahu. Walcott používa živé obrazy na vyjadrenie zvýšených zmyslov rečníka, vrátane ostrého sluchu a schopnosti vnímať les spôsobom, ktorý sa zdá byť takmer nadprirodzený.
V celej básni sa Walcott hrá s jazykom, využíva opakovanie a zaklínacie rytmy, ktoré vytvárajú pocit očarenia a rituálu. Báseň sa pohybuje s pocitom naliehavosti a energie, keď sa rečník vyžíva vo svojom premenenom stave a slobode, ktorú prináša.
Nakoniec, "The Loup-Garou" skúma pojem duality a hranice medzi človekom a zvieraťom, civilizovaným a divokým. Ponára sa do myšlienok primitivizmu a neskrotných aspektov ľudskej povahy, čo naznačuje, že loup-garou možno predstavuje prvotnú, inštinktívnu stránku, ktorá existuje v každom z nás a čaká na svoje uvoľnenie.