1. Dualita ľudskej povahy: Augustín zdôraznil vnútorné napätie medzi telom a dušou, pozemským a božským. Veril, že ľudia sú fyzické bytosti podliehajúce hriechu a duchovné bytosti schopné milosti a lásky. Táto dualita spôsobila, že pochopenie ľudskej povahy bolo náročné a mnohostranné úsilie.
2. Slobodná vôľa a hriech: Augustín zápasil s konceptom slobodnej vôle, uznávajúc jej úlohu v dobrom aj zlom. Ľudia boli schopní zvoliť si Boha, ale aj upadnúť do hriechu. Táto sloboda a jej vnútorná zraniteľnosť vytvorili paradox v srdci ľudskej skúsenosti.
3. Pád človeka: Augustín veril, že pôvodný stav milosti ľudstva sa pádom stratil, čo spôsobilo hlboko zakorenenú korupciu, ktorá ešte viac sťažila pochopenie našej skutočnej podstaty. Koncept prvotného hriechu pridal do ľudskej existencie ďalšiu vrstvu tajomstva.
4. Povaha milosti: Augustín skúmal vzťah medzi ľudskou prirodzenosťou a Božou milosťou a tvrdil, že ľudia v podstate nie sú schopní dosiahnuť spásu bez Božieho zásahu. Milosť vnímal ako tajomstvo, nezaslúžený dar, ktorý premieňa chybné ľudské srdce.
5. Neznáma budúcnosť: Augustín zdôrazňoval neistotu života a tajomstvá okolo smrti a posmrtného života. Neznáma povaha toho, čo príde po smrti, pridávala na tajomstve ľudskej existencie.
Záver:
Augustínove spisy síce výslovne nenazývajú človeka „veľkým tajomstvom“, ale obšírne skúmajú zložitosti a paradoxy, ktoré sú vlastné ľudskej povahe. Dualita tela a duše, boj medzi slobodnou vôľou a hriechom, pád z milosti, tajomstvo Božej milosti a neznáma budúcnosť, to všetko prispelo k jeho chápaniu ľudskej existencie ako hlbokého a náročného tajomstva.