1. Morálna dilema: Hamletov zostup do morálne pochybného stavu je evidentný z jeho uvažovania o samovražde a myšlienky „byť či nebyť“. Pripomenutie pekla slúži ako varovanie pred dôsledkami jeho dlhodobého váhania a morálnych dôsledkov, ktorým môže čeliť v posmrtnom živote.
2. Zjavenie ducha: Zjaví sa mu duch Hamletovho otca a odhaľuje pravdu o jeho vražde a žiada, aby sa Hamlet pomstil. Duchov opis mučenia, ktoré podstupuje v pekle, zdôrazňuje naliehavosť a dôležitosť pomsty za jeho smrť, inak by Hamleta postihol podobný osud.
3. Opheliina smrť: Oféliin tragický skon ďalej prispieva k Hamletovmu zostupu. Jej náhodné utopenie vedie k tomu, že je falošne obviňovaný z jej smrti, čím sa zvyšuje jeho vina a zvyšuje sa jeho vnútorný nepokoj. Pripomenutie si pekla zosilňuje jeho zmysel pre zodpovednosť a dôsledky, ktorým môže čeliť, ak spôsobí škodu iným.
4. Na rozdiel od Claudia: Hamletovo otáľanie často kontrastuje s rýchlym a bezohľadným konaním jeho strýka Claudia, ktorý zavraždil svojho brata a rýchlo sa oženil s jeho vdovou. Tento kontrast zvýrazňuje Hamletovu nečinnosť a zdôrazňuje následky, ktorým môže v posmrtnom živote čeliť, ak si nesplní svoju povinnosť.
5. Predstavy: Pripomienky o Hamletovom potenciálnom zostupe do pekla slúžia ako predzvesť, ktorá naznačuje tragický záver hry. Hamletove úvahy o samovražde a jeho uvedomenie si posmrtného života naznačujú konečný osud, ktorý ho čaká.
Pripomienky o Hamletovom zostupe do pekla celkovo slúžia na umocnenie jeho vnútorného konfliktu, umocňujú pocit naliehavosti pomstiť svojho otca a predpovedajú tragický výsledok, ktorý ho nakoniec postihne. Tieto prvky prispievajú k bohatej charakterizácii Hamleta a skúmaniu tém, akými sú smrteľnosť, vina a morálna zodpovednosť v hre.