Gimpleove dni boli naplnené huncútstvami, pri ktorých dedinčania krútili hlavami a chichotali sa sami pre seba. Rozprával sa so stromami, tancoval s kvapkami dažďa a dokonca sa pokúšal lietať tak, že si na ruky pripevnil pierka. Jeho huncútstva často vyvolávali úsmevy na tvárach dedinčanov, no tí si aj medzi sebou šepkali a uvažovali, či je naozaj hlupák, alebo je v jeho výstrednostiach niečo viac.
Jedného pekného dňa prišiel do dediny cestujúci obchodník, ktorý predviedol veľkolepú škálu tovaru zo vzdialených krajín. Dedinčania sa zhromaždili okolo a žasli nad exotickými látkami, trblietavými šperkami a korením, ktoré naplnili vzduch dráždivými vôňami. Medzi nimi stál Gimple so svojím obvyklým úsmevom a oči mu žiarili zvedavosťou.
Keď obchodník ukázal obzvlášť nádherný rubínový náhrdelník, Gimple vykročil vpred a jeho oči sa upreli na žiarivý drahokam. Natiahol ruku a jemne sa dotkol náhrdelníka, prstami obkresľoval jeho jemný povrch. Zrazu z rubínu vyžarovalo teplé svetlo a zahalilo Gimplea do svojej žiary.
Dedinčania s úžasom sledovali, ako sa im Gimple začal premieňať pred očami. Jeho ošúchaný plášť sa premenil na žiarivé rúcho a jeho správanie sa umúdrilo a ustálilo. Kedysi hlúpy muž teraz vyžaroval auru múdrosti a sily.
Gimple sa otočil k obchodníkovi a prehovoril hlasom, ktorý vzbudzoval pozornosť. "Tento rubín má v sebe poznanie a múdrosť starovekých civilizácií. Vybral si ma za svojho nositeľa a jeho silu použijem na zlepšenie ľudstva," vyhlásil.
Od toho dňa už Gimple nebol známy ako dedinský blázon, ale ako múdry mudrc. Cestoval po krajine a využíval múdrosť, ktorú mu dal rubín, aby viedol a inšpiroval ostatných. Jeho učenie prinieslo osvietenie nespočetným dušiam a stal sa majákom nádeje vo svete často sužovanom temnotou.
A tak sa príbeh o bláznovi Gimpleovi, ktorý sa stal mudrcom, rozšíril široko-ďaleko a slúžil ako pripomienka, že skutočná múdrosť môže byť niekedy ukrytá v tých najneočakávanejších zdrojoch.