V starovekom gréckom a rímskom divadle tento termín pôvodne označoval doslovné zariadenie používané v javiskových produkciách na spúšťanie hercov na javisko, často predstavujúce božskú alebo inú nadprirodzenú postavu, ktorá zasahovala do diania v hre. Táto divadelná technika sa používala na riešenie zložitých zápletiek a konfliktov spôsobom, ktorý sa zdal zázračný alebo mimo ľudskej kontroly.
V modernom rozprávaní a literárnej analýze sa výraz „deus ex machina“ používa širšie na opísanie akéhokoľvek náhleho a neočakávaného riešenia zložitej situácie alebo problému bez dostatočnej logiky alebo rozprávania. Považuje sa za slabý alebo neuspokojivý dejový prostriedok, pretože obchádza prirodzený vývoj a napredovanie príbehu a môže narušiť čitateľov pocit ponorenia a dôveryhodnosti.
Kritici často odmietajú riešenia deus ex machina ako lacné alebo lenivé rozprávanie, najmä ak predstavený prvok alebo postava postráda správne načrtnutie alebo integráciu do deja. Ak sa však momenty deus ex machina použijú zručne a s mierou, môžu čitateľov prekvapiť a vytvoriť dramatický dojem, najmä v žánroch ako fantasy alebo komédia, kde možno ľahšie prijať neočakávané.