Pred Shelly v. Kraemer bolo bežné, že štvrte v Spojených štátoch mali rasovo obmedzujúce zmluvy, ktoré zakazovali predaj alebo prenájom majetku určitým rasovým skupinám. Tieto zmluvy sa často používali na to, aby sa Afroameričania nedostali do bielych štvrtí. V roku 1945 J.D. Shelly, Afroameričan, kúpil dom v štvrti St. Louis v Missouri, ktorá mala rasovo obmedzujúcu zmluvu. Majitelia nehnuteľností v susedstve zažalovali Shellyho, pričom tvrdili, že zmluva mu zakazuje vlastniť nehnuteľnosť.
Prípad sa dostal až na Najvyšší súd, ktorý rozhodol v prospech Shelly. Súd rozhodol, že rasovo obmedzujúce pakty neboli vynútiteľné štátnymi súdmi, pretože porušovali klauzulu o rovnakej ochrane štrnásteho dodatku k ústave Spojených štátov amerických. Súd odôvodnil, že tieto pakty sú diskriminačné a že zbavujú Afroameričanov ich práva na rovnakú ochranu podľa zákona.
Rozhodnutie vo veci Shelly v. Kraemer bolo veľkým krokom vpred v boji za občianske práva v Spojených štátoch. Pomohlo to prelomiť právne bariéry, ktoré bránili Afroameričanom vlastniť domy v bielych štvrtiach, a pripravila pôdu pre desegregáciu bývania. Rozhodnutie inšpirovalo aj ďalšie právne námietky voči diskriminačným praktikám, ako je segregácia v školách a verejných ubytovacích zariadeniach.
Shelly v. Kraemer je považovaný za jeden z najdôležitejších prípadov Najvyššieho súdu v histórii občianskych práv. Bolo to prelomové rozhodnutie, ktoré pomohlo zmeniť chod americkej histórie a významne prispelo k boju za rasovú rovnosť v Spojených štátoch.