Pieseň začína Shui Ta, ktorá vyjadruje myšlienku „bezbrannosti“ ako cesty k pochopeniu podstaty bohov. Bohovia sú zobrazení ako vzdialené a nepolapiteľné bytosti, ktoré sa vymykajú ľudskému chápaniu. Tvrdí, že ak prijmú zraniteľnosť a vzdajú sa kontroly, ľudia sa môžu otvoriť božskej prítomnosti.
Pieseň stavia do kontrastu zraniteľný stav ľudstva a všemohúcnosť bohov. Ľudia sú krehkí, podliehajú utrpeniu a v konečnom dôsledku bezbranní voči silám života. V tejto bezbrannosti sa však skrýva hlboká sila – schopnosť spojiť sa s božským.
Shui Ta zdôrazňuje výzvy a paradoxy ľudskej existencie, kde cnosti ako láskavosť a altruizmus často vedú k vykorisťovaniu a nespravodlivosti. Kladie si otázku, prečo bohovia dovoľujú, aby vo svete pretrvávalo utrpenie a nerovnosť. Namiesto ľahkých odpovedí však pieseň povzbudzuje jednotlivcov, aby hľadali útechu a silu v sebe.
Refrén piesne zhŕňa túto správu:
> _"Bezbrannosť, bezbrannosť,
To je jediná cesta k bohom."_
Tým, že ľudia odhodia svoju obranu a prijmú svoju zraniteľnosť, môžu prekročiť svoje pozemské obmedzenia a nájsť spojenie s božským. Toto spojenie nezaručuje materiálny zisk alebo ochranu pred utrpením, ale ponúka hlboký pocit duchovného naplnenia a vnútorného pokoja.
Nakoniec, Pieseň bezbrannosti a bohov pozýva divákov, aby sa zamysleli nad povahou existencie a ľudskou honbou za zmyslom. Oslavuje vnútornú hodnotu zraniteľnosti a spochybňuje konvenčné predstavy o sile a moci, čo naznačuje, že skutočnú múdrosť a duchovné osvietenie možno nájsť v prijatí našej ľudskej krehkosti a bezbrannosti.