V šere zvetraný prístrešok stojí vysoko,
Strážca času neúprosná vlečná sieť;
Jeho steny objímajú svet, ktorý len málokto vidí,
Kde prach a ticho zahaľujú umierajúce svetlo.
Staroveká vyhňa a kovadlina majú svoje miesto,
Kde ohnivé srdcia kedysi kovali roztavenú milosť;
Mechy ležia nefunkčné, ich namáhavý dych,
Strašidelná ozvena v týchto sférach smrti.
V hrdzavých rohoch, pozostatky minulosti,
Čakajte konečne zabudnuté sny;
Prasknutý a krehký pluh, opotrebovaná čepeľ kosy,
Pripomeňte si úrodu, z ktorej sa žiadna neurobila.
Cez potrhané okenné tabule prúdi mesačné svetlo,
Nástroje na maznanie, ktoré raz šepkali strasti;
Obnažené lietadlo, dláto a píla,
Znaky rúk, ktoré formovali svet tak spravodlivý.
Príbehy tu pretrvávajú tichou prosbou,
Zo skromných remesiel a snov človek túži vidieť;
Šepot muža, ktorého drina a pot,
Vdýchol život drevu, ktoré by splodil.
V tichej úcte šliapem tieto duté podlahy,
Hrôza zasiahnutá ozvenou zo zabudnutých brehov;
A hoci sa kôlňa môže rúcať a chátrať,
Jeho duch pretrváva, nikdy nezmizne.
Ó, zvetraná kôlňa, tvoje tajomstvá ešte nevypovedané,
Znak doby, ktorá bola krehká a stará;
V tvojom posvätnom priestore nachádzam božskú milosť,
Most do svetov, kde sa spája remeslo a sny.