Ako báseň postupuje, tón rečníka sa mení z pocitu túžby k pocitu rezignácie. Ich veľké nádeje sa stali len úlomkami a uznávajú zbytočnosť naháňať sa za týmito vzdialenými víziami. Srdce rečníka je zobrazené ako žobrák, ktorý siaha do prázdna pre útechu a pohodlie, ktoré sa zdajú byť čoraz nepolapiteľnejšie. Opakovanie vety „Ó, srdce, odpočívaj,“ zdôrazňuje túžbu básnika po pokoji a zmierení v sebe.
Napriek ich bojom, rečník nakoniec získa múdrosť a prijatie. Uvedomujú si, že aj keď sú veľké úspechy chvályhodné, je tiež dôležité nájsť radosť a spokojnosť v jednoduchých, nenápadných chvíľach. Prostredníctvom reflexie sa rečník dostáva na miesto, kde si môže vážiť skromné potešenie, pohodlie bežných životných chvíľ a vzťahy, ktoré majú skutočnú hodnotu.
„Žobrácke srdce“ vyjadruje tému prijatia životných obmedzení, hľadania krásy v jednoduchosti a učenia sa oceniť to, čo už človek vlastní, namiesto toho, aby sa neúnavne hnal za vzdialenými snami. Odráža horkosladkú povahu ľudskej existencie, kde priepasť medzi ašpiráciami a realitou môže viesť k sklamaniu, ale potenciálne aj k hlbokému sebauvedomeniu a naplneniu.