Ale, mäkké! aké svetlo preniká cez okno?
Je to východ a Júlia je slnko.
Vstaň, krásne slnko, a zabi závistlivý mesiac,
Kto je už chorý a bledý od žiaľu,
Že ty, jej slúžka, si oveľa spravodlivejšia ako ona:
Nebuď jej slúžkou, lebo závidí;
Jej vestálka je len chorá a zelená
A nikto okrem bláznov to nenosí; odhodiť to.
Je to moja pani; Ó, to je moja láska!
Ó, keby vedela, že je!
(2. dejstvo, 2. scéna)
V tejto pasáži Romeo prirovnáva Júliu k slnku, čo je metafora jej krásy a sily. Hovorí tiež, že mesiac je „chorý a bledý od žiaľu“, pretože Júlia je krajšia ako ona. To naznačuje, že Romeo verí, že Júlia je predurčená byť s ním a že nič nemôže zastaviť ich lásku.
Romeo však tiež hovorí, že Júlia by mala „odhodiť“ „vestálku“ mesiaca, čo naznačuje, že má slobodnú vôľu zvoliť si vlastnú cestu. To naznačuje, že Romeo verí, že Júlia má moc rozhodnúť sa, či s ním bude alebo nie.
Celkovo táto pasáž naznačuje, že Romeo verí, že v medziľudských vzťahoch zohráva úlohu osud aj slobodná vôľa.