Coleridgeova báseň skúma ríše snov a reality, keď sa básnik inšpiruje snom vyvolaným ópiom, aby si predstavil dóm rozkoše, jej záhrady a posvätnú rieku Alph. Prostredníctvom živých obrazov a zmyslových opisov Coleridge sprostredkúva pocit úžasu, úžasu a tvorivej transcendencie. Báseň sa stáva oslavou ľudskej predstavivosti, zvýrazňuje jej schopnosť vytvárať fantastické svety a zážitky.
Ústredná myšlienka básne však zahŕňa aj prchavosť tvorivosti. Coleridgeova vízia je prerušená a on má pocit straty a túžby. Báseň vyvoláva otázky o obmedzeniach a hraniciach tvorivého procesu a o napätí medzi túžbou umelca naplno prejaviť svoju predstavivosť a výzvami, ktoré prináša realita.
V konečnom dôsledku „Kubla Khan“ reflektuje transformatívnu silu poetickej inšpirácie, ľudskú snahu o krásu a vznešenosť a zložitosť samotného tvorivého aktu. Slúži ako pripomienka, že aj keď naše predstavy o veľkosti môžu zostať neúplné, imaginácia a tvorivý impulz nás môžu preniesť do mimoriadnych sfér a inšpirovať k tvorbe nadčasových umeleckých diel.