Narazí na strom, ktorý sa zdá byť v stave veľkej agónie, jeho konáre sú skrútené a skrútené, akoby ich pohltil prudký vietor. Zdá sa, že strom je takmer živý a naťahuje sa svojimi zmrznutými končatinami, akoby sa snažil uniknúť zo svojho zamrznutého väzenia.
Rečník pokračuje vo svojej chôdzi a všíma si, ako Mesiac vrhá na zem zvláštne, skreslené tiene. Čoraz viac si uvedomuje silný chlad a drsnosť svojho okolia, čo vedie k pocitu nepokoja a pocitu, že je stratený a sám.
Napriek týmto náročným okolnostiam rečník nachádza krásu v prírodnom svete okolo seba. Pozoruje, ako mesačná žiara premieňa krajinu na magickú ríšu, a oceňuje vytrvalú silu stromu, ktorý je odolný voči prudkému vetru.
Báseň končí rečníkom, ktorý sa zamýšľa nad povahou svojej existencie a rozľahlosťou vesmíru, kontrastujúc nesmiernosť kozmických síl s pominuteľnou povahou ľudského života.