Keď sa deti hrajú, rečník premýšľa o pominuteľnej povahe života a umenia. Zamýšľa sa nad tým, ako sa z kedysi rušného domu plného smiechu stala zvetraná relikvia, ktorá podlieha neúprosným silám času. Detská bezstarostná hra stojí v protiklade k chátrajúcej majestátnosti hracieho domčeka, ktorý symbolizuje nepretržitý kolobeh života a pominuteľnosť ľudských činností.
Ústredná téma básne sa točí okolo súhry medzi časom, pamäťou a vyvíjajúcou sa krajinou ľudskej skúsenosti. Longfellow využíva obrazy a symboliku na vyjadrenie myšlienky, že zatiaľ čo fyzické štruktúry sa môžu rozpadnúť, spomienky a emócie s nimi spojené pretrvávajú, aj keď v transformovanom stave. Staré divadlo sa v stave rozkladu stáva dojemnou metaforou nestálosti svetských výdobytkov a nevyhnutnosti zmeny.
Báseň končí kontemplatívnou nôtou, keď rečník žasne nad schopnosťou detí nájsť radosť uprostred ruín. Uznáva vytrvalú silu predstavivosti a regeneračného ducha mladosti, ktorý dokáže vdýchnuť nový život zabudnutým priestorom. Old Playhouse slúži ako pripomienka pominuteľnosti ľudského snaženia, no zároveň oslavuje odolnosť ľudského ducha a schopnosť nájsť krásu a zmysel v pozostatkoch minulosti.