* Obrázkový jazyk: Básne častejšie používajú obrazný jazyk, ako sú prirovnania, metafory, personifikácia a symbolika, ktoré sú menej špecifické ako doslovný jazyk. To môže zámerne evokovať hlbšie, jemnejšie a individualizovanejšie myšlienky ako priamy, doslovný popis. Používanie obraznosti v poézii tiež často pozýva a dokonca si vyžaduje viacnásobné interpretácie.
* Konotácia: Slová a frázy môžu obsahovať skryté a implicitné vrstvy navrhovaných významov, nielen doslovný význam zo slovníka. To môže otvoriť dvere mnohým možným interpretáciám. Slová môžu dokonca získať jedinečné odtiene významu v kontexte konkrétnej básne, s ktorou môže básnik zámerne manipulovať, aby vytvoril požadovaný efekt.
* Zložitosť: Mnohé básne sú kompaktnejšie ako iné žánre a básnici zámerne využívajú výber slov, syntax a rytmus na budovanie zložitých spojení a vzťahov. To môže často viesť k koncentrovanej hustote významu, ktorý musí čitateľ aktívne zapojiť, aby ho plne pochopil.
* Narážka: Básne sa často zmieňujú o iných kultúrnych dielach, ako sú mýty, história, príbehy, umenie a iná poézia, ktoré si môžu vyžadovať znalosti na rozbalenie a pochopenie plného významu.
* Emocionálna reakcia: Cieľom poézie je často vyvolať v čitateľovi špecifickú emóciu alebo emocionálnu odozvu, čo môže zahmliť jasnosť a doslovnú interpretáciu. Emocionálne reakcie môžu byť zložité a ťažko formulovateľné, čo znemožňuje presnú interpretáciu.
Okrem týchto faktorov je poézia často písaná nelineárnym alebo fragmentárnym spôsobom, čo môže pridať na jej nejednoznačnosti. Neexistuje jediný „správny“ spôsob interpretácie básne a rôzni čitatelia môžu v tom istom diele nájsť rôzne významy. Toto je súčasť toho, čo robí poéziu tak zaujímavou a obohacujúcou čítať.