Báseň začína tým, že rečník pozoruje bonsajový strom, žasne nad jeho miniatúrnou veľkosťou a zložitou krásou. Bonsaj je opísaný ako „zázrak trpezlivosti“, čo naznačuje čas a úsilie potrebné na vytvorenie takej jemnej a kontrolovanej formy. Táto myšlienka trpezlivosti a remeselnej zručnosti sa odráža v druhej strofe, kde rečník prirovnáva bonsaje k „malému vesmíru“, svetu sám osebe, ktorý je divoký aj disciplinovaný.
Báseň potom naberá introspektívnejší smer, keď rečník reflektuje bonsaj ako metaforu ľudskej skúsenosti. Korene bonsaja, siahajúce hlboko do zeme, sú považované za symbol uzemnenia a stability, zatiaľ čo jeho vetvy, ktoré sa rozprestierajú a siahajú k nebu, predstavujú túžbu a rast. Rečník uznáva výzvy a prekážky, s ktorými sa človek v živote stretáva, no zároveň vyjadruje aj pocit odolnosti a odhodlania ich prekonať.
V záverečnej strofe rečník načrtáva paralelu medzi prerezávaním a tvarovaním bonsajov a spôsobom, akým formujeme svoj vlastný život a identitu. Tak ako sa bonsai starostlivo ošetrujú a orezávajú, aby dosiahli požadovanú formu, aj my musíme robiť vedomé rozhodnutia a obetovať sa, aby sme kultivovali svoj vlastný rast a naplnenie.
Celkovo je „Bonsai“ básňou na zamyslenie, ktorá nás pozýva zamyslieť sa nad vzťahom medzi prírodou a umením a medzi vonkajším svetom a naším vnútorným ja. Je to pripomienka krehkej rovnováhy medzi kontrolou a spontánnosťou a dôležitosť starostlivosti o náš vlastný rast a potenciál.