Ruža v nádhere objala.
S jemnými okvetnými lístkami, jemným odtieňom,
Vôňa, ktorá dokáže naplniť myseľ.
Na jeho stonke tak štíhlej, krehkej,
Krása, ktorá nikdy nemôže zlyhať.
Medzi kvetmi to stálo tak jasne,
Maják čistého, žiarivého svetla.
Každé ráno, keď vyšlo slnko,
Ruža by ju pozdravila očami.
Odhalenie krásy v jej stopách,
Ako sa rosa na jej lupienkoch láme.
Pod azúrovou, nekonečnou oblohou,
Ruža by kvitla s takou vysokou radosťou.
Ale čas je rýchly a dni letia,
A všetko, čo žije, musí určite zomrieť.
Ruža, hoci bola krásna, nemohla uniknúť,
Dotyk veku a krutého nešťastia.
Jeho okvetné lístky, kedysi také živé, svieže,
Stal sa ako pergamen, krehký, tichý.
Napriek tomu milosť zostala,
Relikvia získanej krásy.
Lebo hoci ruža prestane byť,
Jeho spomienka žije vo mne a v tebe.
Vo veršoch, leptaných s láskou a starostlivosťou,
Jeho podstata pretrváva, vždy tam.
Báseň, pocta ruži,
Svedectvo o tom, ako rastie.
Od pučivého kvitnutia po posledný odpočinok,
V rámci týchto slov je jeho príbeh požehnaný.