Dvaja Briti, hodení na púštny ostrov,
Ocitli sa tvárou v tvár poriadnej skúške.
Boli predstavení zo žartu, obaja muži boli hĺbaví,
Humor ich jazyk, celkom známy.
Jeden muž bol rýchly, s takým dôvtipom,
Majster humornej scény.
Ten druhý, prefíkaný a suchý, s gráciou humoru,
V britských jazykoch si udržal svoje miesto.
Napriek tomu na tomto ostrove odmietli hovoriť,
Zviazaný ich cťou, ani slovom slabý.
Boli predstavení v radosti, ach, aká hlúposť!
Teraz zavládlo ticho, ich duchovia boli melancholickí.
Prvý človek si pomyslel:„Hovoriť, ako nemotorné,
Môj humor je na tejto skale zbytočný."
Druhý premýšľal:„Moje slová by stroskotali,
Medzi týmito vlnami je pľuvanec môjho humoru."
Dni sa zmenili na týždne a týždne na mesiace,
Ich ticho rástlo ako burina na podstavcoch.
Žiadny smiech, žiadne zdieľané vtipy,
Ich britský humor, žiaľ, narušený.
Až jedného osudného dňa narástla búrka,
A keď búrka okolo nich vrhla,
Prvý muž zakričal:„Nemôžem zniesť toto napätie,
Porušme tento sľub a prehovorme znova!"
Druhý sa usmial, oči mu svietili,
„Naozaj, priateľu, nech sa zapáli humor.
Toto ostrovné väzenie už nebude zaväzovať,
Naši britskí duchovia, slobodní a neobmedzení."
A tak hovorili so smiechom a veselím,
Ich humor prekvital a vyháňal posmech.
Spoločne žartovali v dobrom aj zlom,
Britský humor sa opäť spojil.
Po ich záchrane, príbeh, ktorý povedali,
Príbeh o tichu, teraz vychvaľovaný humorom.
Svedectvo o sile dôvtipu,
Lekcia priateľstva, nebyť rozdelený.
Tak zdvihnite prípitok mužom tak veľkolepým,
Koho britský humor zachránil deň, z prvej ruky.
Lebo na tom pustom ostrove vzbĺkli ich duchovia,
Rozprávka o humore, navždy zbožňovaná.
(Neznámy autor)