Báseň vykresľuje živý obraz cesty vlakom po krajine, pričom rytmický tlkot koľají pôsobí ako tlkot srdca. V prvej strofe sa rečník zameriava na rytmické „cvakanie kolies“, keď sa vlak prediera tichou krajinou. Vlaková píšťalka pridáva k tejto rytmickej kakofónii a stáva sa strašidelným „prenikavým výkrikom“. Tento zvuk je v ostrom kontraste s pokojnou krásou krajiny s pokojnými poliami a mesiacmi pobozkanými pastvinami.
Druhá a tretia strofa sa zameriavajú na prechod vlaku cez malé stanice a na životy tých, ktorí tam čakajú. Reproduktor zachytáva prchavé momenty spojenia medzi okoloidúcimi cestujúcimi a čakajúcimi postavami. Svetlá v oknách vlaku a stanice odhaľujú ľudské zážitky vo vnútri, od samoty až po uponáhľanosť. Rečník pozoruje pasažierov, ktorí čítajú, hľadia na Mesiac a uvažujú o svojom živote, pričom im predstavuje mikrokozmos spektra ľudských emócií a činností.
Záverečná strofa približuje cestu ku koncu, pričom vlak kĺzavým kĺzaním zastaví v cieli rečníka. „Nával ticha“, náhly výbuch ticha po rytmických zvukoch cesty, je výraznou zmenou. Reproduktor vystúpi pod „studeným bledým mesiacom“, čo naznačuje, že ich cesta zaviedla do iného sveta, ďaleko od hlučných koľají a staníc, ktoré práve zanechali.
Z hľadiska literárnych prostriedkov je báseň bohatá na obraznosť a personifikáciu. Kolesá vlaku „cvaknú ako srdce“ a píšťalka kričí „prenikavo“. Mesiac je opísaný ako „studený a bledý“ a železničné stanice sú ako „spiace psy“. Johansnes tiež efektívne využíva kontrast na zvýraznenie nepomeru medzi pokojným vidiekom a hlučným vlakom, ako aj pokoj konečnej stanice v porovnaní s ruchom na ceste.
Celkovo je „Nočný vlak“ zmyslovo bohatým zobrazením cesty vlakom, ktorá skúma témy rytmu a kontrastov, pričom ľudské skúsenosti vkladá do tapisérie vidieka.