1. Irónia a kontrast :Báseň stavia vedľa seba grandiózne tvrdenia Ozymandiasa („Volám sa Ozymandias, kráľ kráľov;...“ s bezútešnou realitou jeho rozpadnutej sochy a opusteného okolia. Tento kontrast zvýrazňuje iróniu jeho údajnej večnej slávy a zdôrazňuje márnosť o jeho pokusoch dosiahnuť nesmrteľnosť prostredníctvom materiálnych statkov.
2. Symbolizmus sochy :Rozbitá socha a okolitá púšť slúžia ako mocné symboly. Zlomená tvár sochy predstavuje omylnosť a pominuteľnosť ľudských výdobytkov, zatiaľ čo rozľahlosť púšte podčiarkuje bezvýznamnosť aj tých najmocnejších vládcov zoči-voči času a prírode.
3. Spochybnenie dedičstva :Báseň vyvoláva otázky o povahe dedičstva. Namiesto toho, aby si Ozymandias pamätal za svoje činy alebo vplyv, zostal iba fragment jeho sochy, ktorá sa sama o sebe zmenila na turistickú atrakciu. To pozýva čitateľa zamyslieť sa nad skutočnou hodnotou moci, dobývania a honby za slávou.
4. Úmrtnosť a plynúci čas :Riadky „Nič okrem toho nezostáva:Okolo rozpadu/ Z toho kolosálneho vraku, bez hraníc a holých“ zdôrazňujú neúprosné plynutie času a konečný úpadok, ktorý čaká na všetko ľudské snaženie. Ozymandiasove pokusy o zvečnenie sa prostredníctvom veľkých štruktúr nakoniec podľahnú sily prírody a času, podčiarkujúce pominuteľnosť ľudskej existencie.
5. Úvaha čitateľa :Báseň nabáda čitateľov, aby sa zamysleli nad povahou moci a ľudskou túžbou po uznaní a trvalom vplyve. Shelley vyzýva čitateľov, aby zvážili, či je budovanie pomníkov a hľadanie večnej slávy zmysluplné, alebo či to v konečnom dôsledku vedie k dezilúzii a úpadku.
Čitateľ sa v podstate pozerá na Ozymandiasove úspechy so zmyslom pre skepticizmus, iróniu a uznanie krehkosti moci a ľudských ambícií na pozadí večnosti a neľútostných síl času a prírody.