1. Baroková éra (1600-1750):
- Počas baroka boli orchestre relatívne malé, zvyčajne pozostávali zo sláčikov (ako sú husle, violy, violončelo a kontrabasy) spolu s nástrojmi basso continuo ako čembalo alebo organ, ktoré poskytovali harmonickú podporu.
- Orchester sa vo veľkej miere používal na sprevádzanie opier, vokálnych diel a inštrumentálnych skladieb, ako sú koncerty a suity.
- Dirigent nebol vyhranenou úlohou a hudobníci sa často riadili vedením hráča na continuo alebo koncertného majstra (hlavného huslistu).
2. Klasické obdobie (1750-1830):
- Klasické obdobie bolo svedkom rozšírenia a diverzifikácie orchestra.
- Pravidelne sa začali začleňovať nástroje ako flauty, hoboje, fagoty, rohy, trúbky.
- Orchestrálny zvuk sa stal vyváženejším, s jasnejšími rozdielmi medzi sekciami a väčším dynamickým rozsahom.
- Úloha dirigenta sa stala výraznejšou, pričom orchester z pódia viedli postavy ako Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven.
- Orchester hral ústrednú úlohu v symfóniách, koncertoch a operách, pričom kompozície vykazovali väčšiu štrukturálnu zložitosť a emocionálny výraz.
3. Romantická éra (1830-1910):
- Obdobie romantizmu prinieslo ďalšie rozšírenie orchestra o ďalšie nástroje a hráčov.
- Boli rozšírené sekcie ako mosadz (vrátane trombónov a tuby) a perkusie, vďaka čomu bol zvuk bohatší a silnejší.
- Skladatelia ako Hector Berlioz, Richard Wagner a Gustav Mahler experimentovali s veľkými orchestrálnymi silami a vytvárali dramatické a emocionálne nabité diela.
- Orchester sa stal primárnym médiom na vyjadrenie veľkých príbehov, nacionalistických tém a hlbokých ľudských emócií.
4. 20. storočie a moderná doba:
- V 20. storočí skladatelia a dirigenti naďalej posúvali hranice orchestrálnych možností.
- Boli predstavené nové nástroje, ako napríklad saxofón, celesta a elektronické nástroje, ktoré pridali orchestrálnemu zvuku nové farby a textúry.
- Skladatelia ako Igor Stravinskij, Béla Bartók a Dmitrij Šostakovič spochybňovali tradičné harmonické štruktúry a rytmické vzorce a vytvárali experimentálne a disonantné diela.
- Modernistickí skladatelia tiež prijali koncepty ako minimalizmus, neurčitosť a multimédiá, čo viedlo k rôznym orchestrálnym skladbám, ktoré sa vzpierali konvenčným normám.
Počas týchto období sa orchester vyvinul z hľadiska inštrumentácie, veľkosti, techniky a repertoáru, odrážajúc meniaci sa hudobný vkus, kultúrne vplyvy a umelecké inovácie každého obdobia. Moderný symfonický orchester je dnes komplexným súborom schopným produkovať širokú škálu zvukov a emócií, ktoré slúžia ako základný kameň interpretácie a kompozície klasickej hudby.