1. Tonalita :Schoenberg odmietol tradičný tonálny systém založený na durových a molových stupniciach, ktorý bol po stáročia základom západnej hudby. Prijal atonalitu, kompozičnú techniku, ktorá opustila koncept tonálneho centra, výsledkom čoho bola hudba s viac disonantným a neštruktúrovaným zvukom.
2. Harmónia :Schoenbergova hudba často využívala zložité a nekonvenčné harmonické štruktúry. Experimentoval s novými postupmi akordov, disonantnými intervalmi a rozšírenými tonálnymi zdrojmi, čím spochybňoval tradičné harmonické postupy funkčnej tonality.
3. Melódia :Schoenbergovo melodické písanie sa odklonilo od tradičných lyrických a symetrických melódií klasickej hudby. Využil nepravidelné a hranaté melodické línie, zahŕňajúce disjunktné intervaly, časté skoky a široký rozsah výšok.
4. Rytmus :Schoenbergov rytmický jazyk bol tiež inovatívny. Odtrhol sa od pravidelných a predvídateľných rytmických vzorcov klasickej hudby a zaviedol nepravidelné rytmy, synkopy a zložité rytmické štruktúry.
5. Formulár :Schoenberg experimentoval s nekonvenčnými hudobnými formami, spochybňoval tradičné štruktúry sonátovo-allegro formy, ronda a variácií. Vytvoril nové formálne návrhy, ktoré boli často roztrieštené, asymetrické a nepredvídateľné.
6. Timbre :Schoenberg kládol veľký dôraz na použitie timbru a inštrumentálnej farby. Často využíval nezvyčajné kombinácie nástrojov, skúmal rozšírené techniky a experimentoval s novými zvukmi a textúrami.
Schoenbergova hudba bola revolučná a náročná pre súčasné publikum zvyknuté na tradičné klasické formy. Jeho inovácie položili základ pre rozvoj modernizmu a atonality v hudbe 20. storočia.