O rozvoj modernej hudobnej notácie sa zaslúžila skupina benediktínskych mníchov v 11. storočí, najmä Guido d'Arezzo (okolo 991-c. 1033) a jeho kolegovia z benediktínskeho kláštora v Pompose v Taliansku. Guido d'Arezzo je často považovaný za „otca západnej hudby“ kvôli jeho významným prínosom v tejto oblasti. Tu je podrobnejšie vysvetlenie úlohy Guida d'Arezza pri vynájdení nôt:
1. Systém Solfège:
Guido d'Arezzo vyvinul systém solfège, ktorý používa slabiky na reprezentáciu hudobných výšok. K siedmim tónom hudobnej stupnice sú priradené slabiky „Do“, „Re“, „Mi“, „Fa“, „Sol“, „La“ a „Ti“ (neskôr zmenené na „Do“). Tieto slabiky sú odvodené od prvých slabík latinského hymnu „Ut queant laxis“, ktorý Guido používa na vyučovanie hudby.
2. Čiary a medzery:
Guido predstavil koncept používania čiar a medzier na palici na reprezentáciu hudobnej výšky. Každý riadok a medzera zodpovedá konkrétnej hudobnej note. Palica pôvodne pozostávala zo štyroch riadkov, pričom medzery reprezentovali noty. Postupom času sa káder rozšíril na päť línií, ktoré poskytovali širšiu škálu ihrísk.
3. Kľúčové a kľúčové podpisy:
Guido tiež vyvinul systém kľúčov, čo sú symboly umiestnené na začiatku notovej osnovy, ktoré označujú úroveň tónu nôt. Použil písmená „F“ a „C“ na znázornenie nôt „fa“ a „do“ na konkrétnych riadkoch noty. Okrem toho Guido predstavil koncept kľúčových podpisov, ktoré špecifikujú ostré alebo ploché prvky, ktoré by sa mali použiť na určité tóny v hudobnom diele.
Zatiaľ čo príspevky Guida d'Arezza boli základom, je dôležité poznamenať, že vývoj modernej hudobnej notácie bol kolektívnym úsilím trvajúcim niekoľko storočí. Ďalšie významné osobnosti, ako napríklad Franco z Kolína nad Rýnom a Johannes de Garlandia, tiež významne prispeli k zdokonaľovaniu notového zápisu v stredoveku i mimo neho.