Charakteristiky violončela:
- Veľkosť :Violončelo je približne 4 stopy (1,2 m) vysoké, s dĺžkou tela približne 3 stopy (0,9 m).
- Reťazce :Má štyri struny ladené v kvintách, pričom najnižšia výška tónu je „C2“ (oktáva pod stredným C), po ktorej nasledujú „G2“, „D3“ a „A3“ (najvyššia).
- Konštrukcia :Violončelo je svojou konštrukciou podobné veľkým husliam, má však dlhší krk, dlhšie a širšie telo a zvitok pripomínajúci hlavu ľudskej tváre.
- Prehráva sa :Cellisti držia violončelo medzi nohami, podopreté koncovým kolíkom, ktorý spočíva na podlahe alebo zemi, a pomocou sláčika ťahajú cez struny, aby vytvorili zvuk.
Violončelo má bohatú históriu :
- Pôvod :Predpokladá sa, že sa vyvinula v Taliansku koncom 16. storočia, pričom pochádza zo skorších prekurzorov, ako je viola da gamba.
- Obdobie baroka a klasiky :Úloha violončela v orchestrálnej a sólovej hudbe sa stala výraznejšou v období baroka a klasicizmu. Slávni skladatelia ako Vivaldi, Bach, Haydn a Mozart napísali pozoruhodné violončelové koncerty a komorné skladby.
- Romantické a moderné obdobia :V období romantizmu 19. storočia skladatelia ako Beethoven, Brahms a Čajkovskij ďalej rozšírili úlohu a technické možnosti violončela. V modernej dobe sa violončelo naďalej hrá ako všestranný nástroj klasickej hudby, jazzu, ľudovej hudby, popu a rôznych iných hudobných žánrov.
Populárni violončeloví sólisti :Medzi renomovaných violončelových sólistov patria:
- Pablo Casals
- Yo-Yo Ma
- Julian Lloyd Webber
- Jacqueline du Pre
- Mstislav Rostropovič
Violončelo je uctievané pre svoju schopnosť produkovať širokú škálu výrazov, od teplých a lyrických melódií až po silné a rezonujúce zvuky. Svojím jedinečným a strhujúcim tónom obohacuje sólové vystúpenia aj orchestrálne sekcie.