V básni Keats oslovuje grécku urnu a komentuje krásu a emócie, ktoré vyvoláva. Citát sa týka hudby, ktorá je naznačená alebo zobrazená na urne, ale v skutočnosti ju nepočuť. Keats naznačuje, že hudba, ktorá zostáva nepočutá, existuje len v predstavách pozorovateľa, môže mať ešte väčšiu krásu ako hudba, ktorú možno počuť.
Tento citát možno interpretovať aj širšie, aby naznačoval, že veci, ktoré nemôžeme poznať alebo zažiť priamo, môžu v sebe skrývať viac tajomstva, intríg a krásy ako veci, ktoré môžeme. Povzbudzuje nás, aby sme premýšľali a oceňovali veci, ktoré nie sú bezprostredne dostupné našim zmyslom, a zdôrazňuje silu predstavivosti a introspekcie.