Na poli snov, kde rastú melóny,
Kazateľ z tekvice zasial semená viery.
Jeho hlas, ako melódia vo vánku,
Šepkané príbehy o nádeji a zmene.
(refrén)
Vyjdite spod toho kazateľa z gordvine,
Nechajte svetlo svietiť na vašej tvári.
Postav sa, zahoď svoje obavy,
Prijmi milosť.
(2. verš)
Hovoril o láske, nespútanom zväzku,
Božský dar, ktorý oslobodzuje srdcia.
Očami súcitu videl ich trápenie,
Ponúka vykúpenie v najtemnejšej noci.
(Most)
Niektorí sa posmievali a posmievali sa, odmietli jeho slová,
Príliš jednoduché, príliš skutočné pre ich zatvrdnutú myseľ.
Napriek tomu kazateľ trval na svojom, jeho viera neochvejná,
Akoby inšpirovaný božskou silou.
(refrén)
Vyjdite spod toho kazateľa z gordvine,
Nechajte svetlo svietiť na vašej tvári.
Postav sa, zahoď svoje obavy,
Prijmi milosť.
(3. verš)
V tieni tekvice sa duše vzrušovali,
Hľadanie útechy v jeho skromnom učení.
Unavený nájdený odpočinok, stratený nájdená nádej,
V jeho prítomnosti sa ich bremená akoby rozplynuli.
(verš 4)
Nehľadal žiadne bohatstvo, žiadny svetský zisk,
Len radosť zo šírenia čistého plameňa lásky.
Jeho duch sa vzniesol ako letiaci vták,
Nosenie sŕdc pozdvihnutých do sfér svetla.
(refrén)
Vyjdi spod toho kazateľa z gordvine,
Nechajte svetlo svietiť na vašej tvári.
Postav sa, zahoď svoje obavy,
Prijmi milosť.
(Outro)
Príď, ochutnaj vodu života, ktorú ponúka,
Sladkosť, ktorá dokáže uhasiť najhlbší smäd.
Už žiadne skrývanie sa, žiadne tiene, ktorých sa treba báť,
Vykročte do svetla, nechajte svoju dušu slobodnú.