V knihe „Vzdychaj už, dámy“, Shakespeare skúma tému nestálosti lásky. Báseň sa začína tým, že rečník osloví skupinu dám a nabáda ich, aby nevzdychali nad stratenými láskami, keďže všetci muži sú v podstate rovnakí a žiadnemu sa nedá veriť. Tvrdí, že mužská láska je prchavá ako morská pena a tí, ktorí sa za ňou usilujú, sú odsúdení na sklamanie.
Rečník túto myšlienku umocňuje sériou prirovnaní, pričom lásku mužov prirovnáva k mesiacu, ktorý sa neustále mení, a k aprílovým lejakom, ktoré sú nepredvídateľné ako láska samotná. Báseň končí tým, že rečník radí dámam, aby sa uspokojili so svojou vlastnou krásou, než aby hľadali vrtkavé náklonnosti mužov.
V celej básni Shakespeare používa bohaté obrazy a metafory na vyjadrenie témy nestálosti lásky. Táto téma hlboko rezonuje s myšlienkou lásky ako nepredvídateľnej sily, ktorá sa ľahko môže zmeniť z vášne na ľahostajnosť, od vernosti k zrade. V konečnom dôsledku báseň čitateľom pripomína dôležitosť sebalásky a nezávislosti tvárou v tvár neistotám lásky.