Kde sa túla pustatina,
Prorok stojí slávnostným tónom,
Uprostred ticha dýcha sám.
"Môžu tieto kosti opäť žiť?" on plače,
Do vetra, ktorý šepká a vzdychá.
V údolí sa ozýva jeho prosba,
Ako nádej a pochybnosti zápasia v harmónii.
Z každého rohu sa blížia kosti,
Kĺby sa zarovnajú a objaví sa mäso,
Šľachy úplet a koža sa zabalí,
Premena, ktorú vidí prorok.
Životné beh cez rám bez života,
Ako dych oživuje prastarý plameň,
Vstáva armáda, silná a vysoká,
Na prorokov príkaz poslúchnu výzvu.
Od suchých kostí po živé duše,
Zázrak, ktorý vychvaľuje prorok,
Údolie kedysi bez chuti,
Teraz naplnený životom, skutočne požehnaný.
Videnie mizne, prorok sa prebúdza,
S úžasom si uvedomuje svoje posvätné veci.
Suché kosti, hlboká metafora,
O nádeji obnovenej na posvätnej zemi.
Takže v našich životoch, keď sa všetko zdá stratené,
Nech viera oživí, čo bolo zvrhnuté,
Z hlbín zúfalstva môžeme povstať,
Obnovený a silný, pod nebom nádeje.