1. Neprítomnosť zhody: Disharmonická hudba sa často vyhýba alebo minimalizuje používanie tradičných spoluhláskových intervalov, ako sú dokonalé intervaly (unisono, oktáva), dokonalé kvinty a veľké/malé tercie. Namiesto toho zdôrazňuje disonantné intervaly, ako sú malé sekundy, veľké septimy a tritóny, čím vytvára pocit napätia a nesúladu v hudbe.
2. Nekonvenčné štruktúry akordov: Disharmonická hudba často využíva nezvyčajné alebo nevyriešené akordy, ktoré sa odchyľujú od typickej funkčnej harmónie. Môže to zahŕňať použitie rozšírených akordov, pridaných tónov, zmenených akordov alebo polyakordov, ktoré vytvárajú pocit nestability a nejednoznačnosti.
3. Skupinové akordy: Klastrové akordy, ktoré zahŕňajú skladanie viacerých nôt bez ohľadu na tradičné pravidlá vedenia hlasu, sú bežnou črtou v disharmonickej hudbe. Tieto zhluky vytvárajú husté, disonantné textúry, ktoré sa odchyľujú od konvenčných harmonických štruktúr.
4. Atonálne melódie: Disharmonická hudba často obsahuje atonálne melodické línie, ktorým chýba jasné tonálne centrum alebo hierarchická organizácia výšok. Tieto melódie často využívajú intervaly, ktoré sú v tonálnej hudbe nezvyčajné, ako sú zväčšené sekundy alebo zmenšené tercie, čo vedie k disonantným a nepredvídateľným melodickým obrysom.
5. Skúmanie mikrotónov: Niektorá disharmonická hudba sa vydáva do oblasti mikrotónov, čo sú výšky tónov, ktoré spadajú medzi tradičných dvanásť poltónov chromatickej stupnice. Použitie mikrotónov ďalej rozširuje rozsah dostupných disonantných intervalov a vytvára jedinečný a zreteľný zvuk.
6. Avangardné techniky: Disharmonická hudba často zahŕňa rôzne avantgardné techniky, ako sú aleatorické prvky, nekonvenčná inštrumentácia, rozšírené inštrumentálne techniky alebo použitie elektronických manipulácií. Tieto techniky prispievajú k disonantnému a experimentálnemu charakteru hudby.
Disharmonická hudba spochybňuje konvenčné predstavy o harmónii, tonalite a melodickej štruktúre, zahŕňa disonanciu a experimentovanie, aby vytvorila nové zvukové zážitky. Medzi skladateľov, ktorí používajú disharmonické techniky, patria Igor Stravinsky, Arnold Schoenberg, John Cage, György Ligeti a mnohí súčasní skladatelia, ktorí skúmajú nové hranice hudobného vyjadrenia.